Príbehy (ne)slobody
Termín realizácie: február - november 2018
Cieľ projektu
Na lokálnej úrovni skúmať a dokumentovať životné osudy ľudí, ktorí emigrovali z Československa v období totality rokov 1948 - 1989.
Úvodný seminár projektu
S radosťou sme privítali správu, že sme sa opäť stali jednou z ôsmich stredných škôl na Slovensku, ktoré sa mohli zapojiť do projektu. Úvodný seminár projektu sa konal v dňoch 25. - 27. februára 2018 v prostredí zrekonštruovanej Novej synagógy v Žiline. Projektový tím študentov našej školy tvoria žiačky 2. A triedy Lucia Budzeľová, Lucia Veronika Heleiová, Katarína Ľubová, Dominika Radičová a Adriána Valeková spolu s pedagógmi Jankou Andrisovou a Jánom Andrisom.
Na úvodnom seminári sme sa oboznámili s projektom a jeho programom, skúmali sme historické pramene a učili sa umeniu viesť rozhovor. Mali sme možnosť oboznámiť sa s ukážkami projektových prác z minulých ročníkov a na záver semináru sme si plánovali realizáciu vlastného projektu. Prostredníctvom rôznych zážitkových aktivít sme spoznávali študentov z ostatných zapojených škôl.
Úvodný seminár nás veľmi motivoval, takže sa s chuťou púšťame do práce, aby sme mohli na priebežnom seminári v júni prezentovať naše výsledky.
Tibor Spitz
Tibor Spitz sa narodil v roku 1929 v Dolnom Kubíne, jeho otec bol kantor, maminka učiteľka v židovskej škole. Preto v roku 1942 rodina dostala výnimku a vyhla sa transportom. V roku 1944 po potlačení SNP, keď už bolo zrejmé že sa transportu do koncentračného tábora nevyhnú, vykopali si v lese nad dedinkou Srňacie dieru, v ktorej sa ukrývali od septembra 1944 až do apríla 1945, kedy bol oslobodený Dolný Kubín. Po vojne sa rodina presťahovala do Liptovského Mikuláša, kde pán Tibor zmaturoval na gymnáziu, potom vyštudoval chémiu a pôsobil ako špičkový odborník v sklárskom priemysle. Po roku 1968 spolu s manželkou Noemi z Československa emigrovali. Dnes žije v mestečku Kingston v USA. Vo vedeckých kruhoch je známy ako jedinečný chemik v sklárskom priemysle, vedec, vynálezca, uznávaná osobnosť a v umeleckom svete ako sochár a maliar. Vo veku necelých 89 rokov je veľmi vitálny a činorodý.
Pán Tibor Spitz spolu s manželkou prijali pozvanie Oravského múzea P. O. Hviezdoslava a Združenia Femina a na našu obrovskú radosť pricestovali do Dolného Kubína. V pondelok 7. mája zorganizovalo Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava besedu, kde nám veľmi pútavým spôsobom porozprával o období 2. svetovej vojny a hrôzach, ktoré priniesla. Upozornil nás na nebezpečenstvo, ktoré so sebou nesie extrémizmus a nenávistné prejavy, ktoré sa šíria najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Vyzval nás, aby sme bojovali za slobodu a demokraciu a nedopustili, aby sa hrôzy 2. svetovej vojny zopakovali. V utorok 8. mája sme sa zúčastnili III. Mierového pochodu po stopách Spitzovcov na Srňacom. Spolu s pánom Tiborom Spitzom a jeho manželkou sme vystúpili až k miestu v lese, kde mali vyhrabaný úkryt. Tu sme si ešte podrobnejšie vypočuli, ako rodina dokázala prežiť dlhých sedem zimných mesiacov v diere, kde sa k sebe tlačilo šesť ľudí. Znova sme si uvedomili, čo je v živote dôležité, a že mier a sloboda nie je samozrejmosť, ale musíme za tieto hodnoty neustále bojovať.
Keďže ešte v ten deň Spitzovci z Dolného Kubína odchádzali, dohodli sme si ďalšie pokračovanie príbehu prostredníctvom moderných komunikačných technológií, ktoré prekonajú aj "nekonečný" oceán.
Zážitková hra STOJ
Sloboda znamená aj možnosť slobodne vycestovať zo svojej krajiny a možnosť sa opäť do nej kedykoľvek vrátiť. V príbehoch (ne)slobody sme zachytili životné osudy ľudí, ktorí v socialistickom Československu túto slobodu nemali, a snažili sa ju získať ilegálnym útekom z krajiny. Spracovali sme príbeh Tibora Spitza, rodáka z Dolného Kubína, ktorému sa podarilo zázrakom prežiť obdobie holokaustu. Život v ďalšej totalite bol už pre neho neprijateľný a v roku 1968 spolu s manželkou Noemi emigrovali do Kanady. V druhom príbehu sme zaznamenali životné osudy Jána Bartoša, ktorý emigroval v roku 1981 do USA. Po rokoch si tu vybudoval malú rodinnú firmu, ale túžba po domove ho v roku 1997 definitívne priviedla späť na Slovensko. Aby sme tieto príbehy mohli priblížiť ostatným mladým ľuďom, vymysleli sme zážitkovú hru „Stoj“, v ktorej sa účastníci snažia utiecť cez „železnú oponu“ na slobodu. Na ceste sa stretávajú s prekážkami, s ktorými sa stretávali občania Československa, pri svojich pokusoch o emigráciu. Iba niektorým sa táto cesta podarí a vtedy si uvedomíme, že sloboda nie je samozrejmosť, ale musíme sa o ňu neustále usilovať.
Hru sme si zahrali so žiakmi našej školy, s obyvateľmi mesta v mládežníckom klube Garáž, na priebežnom projektovom stretnutí v Košiciach s ostatnými účastníkmi projektu a tiež na záverečnom projektovom stretnutí v Bratislave, kde si ju s nami zahral aj pán veľvyslanec USA na Slovensku.
